Zopár myšlienok o tom, čo s vašimi plánmi a cieľmi spraví šesť týždňov nepretržitej spánkovej deprivácie.

Sama seba sa pýtam, kde sú tie sľúbené tri články týždenne?

A čo sa stalo s mojimi malými predsavzatiami, ktoré mali totálne zlepšiť môj život?

Nuž, v mojom prípade nastala totálna a brutálna zrážka s realitou. A tou realitou bol takmer neexistujúci nočný spánok počas šiestich týždňov.

Ako mama jedného dieťaťa som si pred Matúškovým príchodom na svet naivne myslela, že už viem, čo to znamená fungovať bez poriadneho spánku.

Opäť sa však ukázalo, ako strašne málo toho o materstve zatiaľ viem.

Môj posledný poznatok z rýchlokurzu materstva? Budí vás v noci jedno dieťa? Náročné, no dá sa prežiť. Budia vás v noci deti dve? Čisté psycho.

Spať som prestala ešte niekedy začiatkom februára. Matúško, ktorý predtým v pohode prespal aj 8 hodín vkuse, sa zrazu začal budiť v priemere 6-8x za noc. A za ten svet nechcel znova zaspať.

Narobila som s ním stovky nočných kilometrov, lebo inak ako na rukách zaspať nevedel. A ak som sa ho snažila uložiť do postieľky príliš skoro, šup, už mal oči otvorené a pozeral na mňa spôsobom „čo si asi tak myslíš, že robíš, maminka moja?“

V tom istom čase sa Kubko začal sám pýtať na záchod už aj v noci. Čo je v princípe fantastická vec, lebo to zvládol sám, bez môjho pričinenia a som za to na neho patrične hrdá.

Vždy však vedel vystihnúť presne ten moment, keď Matúško práve zaspal.

Boli noci, keď Kubko za mnou prišiel aj trikrát. A do toho bol Matúško zhruba každú hodinu hore.

Nebudem klamať, za tie dva mesiace som si niekoľkokrát siahla do svojho osobného rodičovského suterénu.

Boli chvíle, keď som Matúška musela podať Aďovi, lebo som od únavy odpadávala postojačky.

Boli chvíle, keď som sa bála sadnúť za volant, lebo po prebdenej noci moje reflexy ani zďaleka neboli také, aké pri šoférovaní treba.

A boli týždne, keď som sa zo všetkého najviac tešila na dni, keď som na pár hodín išla do práce a mohla tak aspoň na chvíľku uniknúť tej neutešenej domácej realite.

A potom Matúškovi v jeden deň vyšli naraz 3 (!!!) zuby. A v priebehu niekoľkých týždňov mu ich vyšlo ďalších 5. A mne bolo okamžite všetko jasné. Lebo veď spätne sme múdri všetci, všakáno.

Musela som sa mu ospravedlniť, lebo keď sa vám naraz rozhýbe 8 zubov, spánok rozhodne nie je samozrejmosťou. Ale musela som aj sama sebe odpustiť niekoľko svojich nehviezdnych rodičovských momentov.

Vďaka celej tejto neutešenej situácii som si pripomenula som si jednu dôležitú vec.

Náš život nie je lineárny a nie je ani predvídateľný. Život prebieha vo fázach a v obdobiach.

Niektoré obdobia sú až smiešne a nádherne jednoduché (RIP môj single život, keď som bývala sama, môj čas bol naozaj len môj a ja som si mohla robiť, čo som chcela a kedy som chcela).

A niektoré sú až nechutne náročné.

Ale žiadne z tých období netrvá večne.

Neprišla som samozrejme na nič prelomové. Ale vždy stojí za to pripomenúť si i takéto jednoduché fakty.

Lebo keď je vám v živote ťažko, nie vždy si dokážete uvedomiť, že každé náročné obdobie sa raz skončí a príde iné a lepšie.

Všetky moje ciele, plány i predsavzatia sú pre mňa stále aktuálne. Nezabudla som na ne, nevzdala som sa ich. Ich čas určite ešte príde, ale na stupnici mojich potrieb sa aktuálne spánok a oddych nachádzajú na tej najvyššej možnej priečke. A som neskutočne vďačná, že sme sa aspoň na chvíľu vrátili do normálu a moje deti mi už doprajú aj 5-6 hodín spánku za noc 😀

Týmto všetkým chcem povedať vlastne len jednu dôležitú vec.

A chcem to povedať každej jednej z vás, ktorá sa cíti vyčerpaná, frustrovaná, neproduktívna a unavená.

Je v poriadku, ak sa práve nachádzate v náročnej životnej situácii. Je v poriadku, ak z objektívnych príčin nie ste schopné podávať perfektné a dokonalé výkony. Je v poriadku, ak jediné, po čom teraz túžite, je sadnúť si v úplnom tichu do kresla, vyložiť si nohy a pol hodiny pozerať do prázdna. Je v poriadku, ak potrebujete vypnúť hlavu. Je v poriadku, ak nemáte energiu plniť si svoje ambiciózne plány. Je to len obdobie. A životné obdobia sa striedajú.

Keď si znova doplníte energiu, splníte si aj svoje ciele. Nenechajte sa zdeptať tým, čo je teraz, a tešte sa na to, že (raz) určite bude lepšie.

A ešte drobná rada pre okolie: prosím, nikdy, naozaj nikdy, unavenej, vyčerpanej, vystresovanej, nevyspanej a všeobecne vyhorenej matke nehovorte „nesťažuj sa toľko, veď iní sú na tom oveľa horšie.“

Jediné, čo tým dosiahnete je, že bude mať chuť vyškriabať vám oči.

Samozrejme, že v príčetnom stave všetky vieme veľmi dobre, že ak máme svoje zdravie, zdravé deti, rodinu a strechu nad hlavou, máme vlastne všetko na svete. Ale každej mame, ktorá spí niekoľko týždňov v kuse v priemere dve hodiny za noc, aj to prerušovane, je to v tej chvíli úplne jedno. Bola by totiž pravdepodobne ochotná predať vlastnú obličku len za jediný osemhodinový spánok.

Ja som túto vetu za posledných pár mesiacov počula toľkokrát, že len pri pomyslení na ňu mám chuť vystreliť si mozog z hlavy.

Verte tomu, že pomyslenie na nešťastie iných ľudí mi šťastie neprinesie.

Ak ste mi neprišli povedať „obleč deti, zoberiem ich na prechádzku a ty si oddýchni“, tak mi prosím pekne radšej nehovorte nič 😀

Koniec hlásenia.