Opäť som kvôli pracovnej náloži trošku vypadla z písacej a blogovacej rutiny, a na kvalite mojich myšlienok a dní sa to prejavilo takmer okamžite. Občas mám pocit, že celý môj život sa točí len okolo potrieb iných ľudí. Veľkú časť mojej pozornosti si vyžaduje naša firma, keďže tatino na mňa za posledné roky postupne presúval viac a viac povinností a zodpovednosti. A keď konečne prídem z práce domov, čaká na mňa tá povestná druhá šichta, ktorú pozná takmer každá žena. A toto sa opakuje stále dookola.
Niekedy sa večer pristihnem pri pomyslení na to, že za celý, celučičký deň som neurobila takmer žiadnu vec len sama pre seba. Že som nenapísala ani riadok, že som si nepripravila podklady k článku, ktorý mi už dlhšie vŕta v hlave, že som sa ani len nedostala k svojmu denníku a napokon s knihou v posteli zaspávam už pri tretej vete. Že som svoju psychohygienu opäť raz odsunula na vedľajšiu koľaj. Dnes a denne si uvedomujem, z písania vo všeobecnosti, a z tvorenia tohto blogu čerpám obrovské množstvo energie a pozitívnej nálady. A keď to zanedbávam, tá energia mi potom chýba pri všetkom ostatnom.
Vždy, keď sa takáto situácia opakuje niekoľko dní po sebe, začínam to na sebe cítiť. Som nervózna, podráždená, vrčím na ľudí okolo seba, lebo mám pocit, že po mne chcú stále viac a viac. A ja nemám kedy a kde načerpať sily na to, aby som mohla ďalej rozdávať svoj čas a energiu. Ako sa hovorí, z prázdnej kanvice sa nalievať nedá. Ale nie vždy sa môžem vyhovárať len na iných. Sama som si často na vine, že mi čas uteká pomedzi prsty. Keď sa venujem činnostiam, ktoré nie sú ani dôležité, ani potrebné, keď prokrastinujem, keď sa zabudnem vo virtuálnom svete blogov a Instagramu, keď začínam svoje dni tým, že konzumujem obsah druhých. Namiesto toho, aby som svoj najvzácnejší a najproduktívnejší čas venovala svojej vlastnej tvorbe.
Som dokonalý príklad introverta. Nikdy som nebola taký ten „zliezací“ typ, čo má najradšej okolo seba veľkú skupinu ľudí. Baterky si dobíjam samotou. A písaním. A našťastie som sa už konečne naučila neospravedlňovať sa za to, a užívať si svoje chvíle len sama so sebou na maximum. Ale ešte stále mám rezervy v tom, ako si tie malé kúsky samoty zabudovávať do svojej dennej rutiny. Viem, ako veľmi je čas strávený s perom v ruke pre mňa vzácny a dôležitý, ale aj tak mám ešte občas problém urobiť si z neho prioritu. Môj zoznam nápadov na články už pomaličky narastá do nekonečných rozmerov, môj edičný plán na mňa vyčítavo hľadí z mojej plánovacej nástenky a vo WordPresse sa mi už hromadia začaté, ale nedokončené drafty nových postov. Ale akoby mi momentálne chýbal ten povestný ťah na bránku, ktorý by tieto nápady a inšpirácie presunul z mojej hlavy do života.
A tak pre mňa pravdepodobne znova nastal čas na jeden poriadny brain dump. To povestné vyprázdnenie mysle, keď všetko to, na čo myslím, čo ma trápi, čo ma nadchýna a inšpiruje presuniem z hlavy na veľký kus papiera. Až potom si v tom všetkom totiž môžem urobiť poriadok, vypustiť to, čo dôležité nie je, urobiť to, čo sa dá urobiť hneď a rozplánovať si všetko ostatné do môjho kalendára. Cieľom je uvoľniť drahocenný priestor v mojej mysli, nepoužívať ju ako harddisk na ukladanie informácií, ale vrátiť jej jej pôvodnú úlohu – tvoriť, vymýšľať a nápady aj realizovať.
Dúfam, že môj dnešný post nepôsobí príliš chaoticky 🙂 Bol by to však len presný odraz toho, ako to momentálne vyzerá v mojej hlave. V ideálnom svete by som si teraz zbalila zopár nevyhnutností, a na niekoľko dní sa stratila kamkoľvek, kde by nebola wifi a kde by neboli žiadni iní ľudia 🙂 Ale keďže v ideálnom svete nežijem, budem si musieť tú samotu a priestor vytvoriť vo svojom každodennom živote. A vtedy sa venovať len tomu, čo mi baterky dobíja, nie tomu, čo ma o energiu pripravuje. Nemyslím si, že je to sebecké – práve naopak. Len vtedy, keď pre seba robím to, čo je naozaj dôležité, mám dosť energie na to, aby som svoju lásku a pozornosť venovala aj svojim najbližším. A toto je dôležitá lekcia, ktorú si musím denne pripomínať.
Obrázok: Danielle Moss