Uf.

To je slovo, ktoré najpresnejšie sumarizuje moje prvé tri mesiace, ktoré som prežila ako mama dvoch detí.

Úprimne, prvých šesť týždňov mi v pamäti splýva do jednej veľkej machule plnej plaču (Matúškovho, môjho aj Kubkovho), vyčerpania a úzkostí. Jediná jasná spomienka sú tri dni, ktoré sme s Matúškom strávili v nemocnici kvôli extrémne silnej a lekármi extrémne zanedbanej žltačke.

Našťastie, po zhruba dvoch mesiacoch sa zjavilo svetielko na konci tunela a veci začali byť trošku pokojnejšie a jednoduchšie. Objavil sa náznak rutiny, všetci sme si na seba postupne zvykli a náš život už nebol jeden veľký, neprehľadný chaos.

Často počúvam otázku, či bolo jednoduchšie prejsť od nula detí k jednému, alebo od jedného k dvom. A veľmi ťažko sa mi na to odpovedá, keďže to záleží od toľkých vecí!

S obľubou hovorím, že Kubko bol veľmi jednoduchá (a trochu klamlivá) testovacia jazda. Veselé, spokojné bábätko. Mal samozrejme svoje muchy, ale spätne si hovorím, že to boli naozaj maličkosti. S Matúškom sme si naopak užili všetko možné aj nemožné. Kolikové plače. Extrémne prdíky (neverím, že som to práve napísala 😀 ). Uspávanie pomocou vysávača. Nočný rev budiaci Kubka a pravdepodobne aj susedov. Hodiny a hodiny nosenia v nosiči. Nemocnica. Moja popôrodná úzkosť.

Instagram je plný krásne nastajlovaných fotiek perfektne oblečených a usmievavých bábätiek. Plný kvetnatých slov o tom, aké je novorodenecké obdobie nádherné, sladké a úžasné. Hm. Ak sa pri ich čítaní cítite trochu nepatrične, alebo si pripadáte ako nekompletné mamy, hovorím vám, nie ste v tom samé.

Náš štvrtý trimester nebol ani krásny, ani jednoduchý, ani úžasný. Bol chaotický, náročný, uplakaný a vystresovaný. A je to úplne v poriadku. Predsa len, príchodom štvrtého člena sa život našej rodiny obrátil naruby. A pripôsobovanie sa novej situácii si vždy vyžaduje svoj čas a najmä trpezlivosť. A keď sa to podarilo nám, určite sa to podarí aj vám 🙂

Keď som sa nedávno zamýšľala nad tým, čo mi prvé tri mesiace s Matúškom najviac uľahčilo život, prišiel mi na um celkom dlhý zoznam. A tak som si ho spísala nielen pre seba, ako spomienku, ale aj pre tie z vás, ktoré prechod k dvom deťom ešte len čaká.

Ak vám čo len jedna z nasledujúcich vecí aspoň trošku uľahčí život, považujem svoju misiu za splnenú 🙂

Nosič Rischino. Naozaj netuším, čo by sme boli robili bez tohto nosiča. Kúpila som ho ešte pre Kubka, a odvtedy poctivo zbieral prach v skrini – Kubko v ňom bol presne dvakrát a ani raz z neho nebol nadšený.

Ale ako s obľubou hovorím, Kubka sme mohli na rukách nosiť od rána do večera – bol sám a my sme na neho boli dvaja. Pri Matúškovi som už taký luxus nemala. Už tu bol Kubko, ktorý ma stále potreboval, aj napriek neustále revúcemu novorodencovi. A v tom sa Rischino stal mojím najlepším spojencom.

Najúžasnejšie bolo, keď Matúško prvýkrát zaspal v nosiči na Aďovi – vedela som, že sme zachránení a že prežijeme 😀

Pred nosením som mala rešpekt, bála som sa, že sa naň Matúško naučí tak, že už nebude chcieť vôbec cez deň spávať v postieľke. Ale ako pri mnohých iných veciach, aj tu sa ukázalo, že pri deťoch nikdy nič nie je vytesané do kameňa. Zhruba okolo druhého mesiaca už Matúško v postieľke potiahol aj hodinu namiesto predošlých 21 minút. A keď sa zobudil, dal sa ešte pestovaním „prehovoriť“ na druhé kolo spánku v postieľke.

V nosiči sa mu zo dňa na deň prestalo páčiť. Čo mimoriadne ocenili najme moje a Aďove kríže, keďže nosiť tri hodiny v kuse päťkilovú činku, to už zase taká zábava nie je. Rischino už opäť veselo zbiera prach v skrini, ale za tie prvé dva mesiace ticha a novorodeneckého spánku mu budem nadosmrti vďačná. A verím, že sa mi ho časom podarí posunúť inej mamine, ktorej urobí podobnú skvelú službu.

Babičky. Nechcem si ani predstaviť, ako by sme boli fungovali bez našich babičiek. Obe si brávali Kubka kedykoľvek sa dalo a venovali mu čas a pozornosť, ktoré som ja nemala k dispozícii. O hrncoch plných jedla a povzbudivých slovách ani nehovorím. Odkedy mám deti, hovorím, že babičky, ktoré pomáhajú, sú jedným z najlepších vynálezov a ak takú máte, vyvážte si ju zlatom a diamantami. Lebo je to veľká vzácnosť.

Sunar. Otázku „a kojíš?“ pozná veľmi dôverne každá mamina a asi nebudem jediná, ktorej lezie na nervy viac než akákoľvek iná (možno s výnimkou „a poslúcha?“ – určite, dvojmesačné bábo vždy robí presne to, čo mu poviem, však. Vaše nie?)

Kedysi by som bola reagovala ospravedlňujúcim úsmevom a vysvetlením, že u nás kojenie žiaľ nefungovalo. Dnes? So širokým úsmevom oznamujem, že vôbec – že moje deti sú také inteligentné, šikovné a krásne zo Sunaru 🙂 . Článok o tom, ako mi stigmatizácia nekojacich mám lezie na nervy a ako treba už konečne prestať s velebením kojenia ako jedinej „správnej“ cesty si nechám na inokedy.

Dnes len stručne: Sunar je pre mňa dar, vďaka ktorému viem, že moje bábätko nie je hladné a v každej fľaši dostane všetky živiny a vitamíny, ktoré potrebuje. A zároveň je Sunar vec, ktorá mi vo štvrtom trimestri už druhýkrát zachránila psychické zdravie. Nemám najmenší problém o tom hovoriť, a keď vidím, ako obaja moji synovia nádherne prospievajú viem, že pre našu rodinu bolo umelé mlieko tým správnym riešením.

Donáška jedla. Hoci už odvtedy prešlo viac než 2 a pol roka, ešte stále si živo pamätám tie hádky, ktoré sme s Aďom viedli o jedlo, keď sa narodil Kubko. Uznávam, svojho muža som si rozmaznala – teplé večere každý deň, domáca pizza vždy v piatok, sladké koláče cez víkend. A zrazu prišiel Kubko, ja ako stratená prvomatka som nevedela čo s ním, ani čo so sebou a varenie bolo asi tak poslednou vecou na mojom zozname priorít.

Tentokrát už to pre nás nebol taký šok. Babičky nás opäť zachránili plnými hrncami domácej stravy a donáška pizze či hamburgerov bola u nás na takmer dennom poriadku. A prežili sme. Ja som si prvé dva mesiace nechávala voziť aj kompletné obedy a boli to asi tie najlepšie investované peniaze. Nemala som stres z toho, čo budeme ja a Kubko cez deň jesť a každý deň nám niekto navaril kompletný a vyvážený obed, čoho by som ja v tej dobe absolútne nebola schopná. Spätne neľutujem ani jediné euro, ktoré som do toho investovala.

Kávovar Nespresso. Tu netreba dlhé vysvetľovanie. Káva bola (a doteraz je) to jediné, čo ma po prebdenej noci dokáže ráno postaviť na nohy. Spätne si gratulujem za svoju predvídavosť – pred Matúškovým narodením som urobila dve veľké objednávky kapsúl, z ktorých čerpám doteraz. A dni delím na tie dobré (keď mi káva stačí len jedna) a tie ostatné, keď si kľudne urobím aj tri. Lebo veď kto potrebuje spánok, keď má dve deti, však? 😀

Vysávač. Nikdy by som neverila, že raz budem tou mamou, ktorá bude utišovať svoje plačúce dieťa vysávačom, ale život ma opäť raz prekvapil.

Kubko mal samozrejme svoje muchy, ale nekontrolovaný rev nikdy nebol jeho silnou stránkou. Matúško? Ten bol obdarený poriadne vyvinutými hlasivkami, ktoré nikdy neváha použiť. Jeho podvečerné kolikové plače boli naozaj legendárne a dodnes na ne spomíname so strachom v hlase.

A keďže zúfalý rodič vyskúša naozaj čokoľvek, jeden večer som mu pri nosení na rukách pustila vysávač a – zázrak sa stal – Matúško nielen prestal plakať, behom minúty spal ako zabitý. To isté sa zopakovalo na druhý deň a ja som vedela, že sme objavili poklad. Kedykoľvek sa Matúško dostal do hystérie, vysávač bol tá jediná vec, ktorá ho dokázala upokojiť. Ako rástol, vysávač sme potrebovali čoraz menej, a dnes, po troch mesiacoch, je už len spomienkou. Ale vždy, keď ho chytím do rúk, vyslovím mu tichú vďaku za všetku pomoc, ktorú nám poskytol.

Telka. Strašne rada by som bola bývala tou matkou, ktorá má pre svojho prvorodeného každý deň pripravený zástup edukatívno-montessori-kreatívnych aktivít. Pred Matúškovým narodením som mala naozaj grandiózne plány, ako vždy, keď bude spinkať, ja si s Kubkom sadnem ku kresleniu, maľovaniu, legu, vystrihovaniu či lepeniu nálepiek. Realita? Prvé dva mesiace Matúško v postieľke prespal maximálne pol hodiny a potom spustil rev, akoby ho z kože drali. Tu pomáhal jedine vyššie spomenutý Rischino – nevyhnutnosťou však bolo, aby sa mu hlavenka neustále nadtriasala. Čo znamenalo, že ja som robila svojich denných desaťtisíc krokov po byte a Kubko bol zatiaľ nútený naučiť sa zabaviť aj sám.

Jim Jam zachránil mnoho našich dopoludní, a ja sa za to ani v najmenšom nehanbím. Na Kubkovi to nezanechalo žiadne viditeľné stopy – až na to, že po česky hovorí už takmer tak dobre ako po slovensky 😀 Telku sme už odvtedy obmedzili a aj na tie kreatívne aktivity postupne prichádza. Ale som vďačná, že som tie prvé brutálne týždne mala spôsob ako staršie dieťa bezpečne zabaviť, aby som mohla ratovať to mladšie.

Aby som však celý tento článok zakončila na pozitívnu nôtu, som stopercentne vďačná za to, že svoje deti mám. Že sú zdravé, životaschopné a šikovné. Že sme ich mali tak relatívne skoro po sebe, čo mi dáva nádej, že z nich už čoskoro budú veľkí kamoši a parťáci.

Srdce mi puká radosťou a hrdosťou, keď vidím, ako Kubko Matúška hladká po hlavičke, pusinkuje ho, nosí mu hračky a hovorí mu „Matušenko, ty si môj najlepší kamarát.“ Som vďačná za to, že Matúškov príchod do rodiny sa zaobišiel bez žiarlivostných scén a otázok o tom, či ho môžeme vrátiť.

Som neskutočne vďačná za to, že naša rodina je konečne kompletná a ja si môžem užívať všetkých svojich chlapov a cítiť sa medzi nimi ako kráľovná 🙂 Moja rodina je bezpochyby to najlepšie, čo sa mi v živote stalo. A nikto mi predsa vopred nesľuboval, že to bude ľahké! Ani nie je, ale stojí to naozaj za to!

A ak by som mala posledné tri mesiace sumarizovať len jedným slovom, bolo by to „VYDRŽAŤ!“. Teraz to tak možno nevyzerá, ale naozaj to postupom času bude lepšie a lepšie.

A už teraz viem, že z mojich synov raz budú drzí puberťáci, ktorí mi budú papuľovať a búchať dverami. A ja budem len nostalgicky spomínať na to, aké jednoduché to bolo, keď boli takíto maličkí 🙂