Varovanie: Tento článok je naozaj dlhočizný, tak si k nemu uvarte kávu alebo čaj, pohodlne sa usaďte a potom mi napíšte, aké najväčšie životné lekcie materstvo prinieslo vám – ak už mamami ste.

Ťažko tomu uveriť, ale dnes sú to naozaj už dva roky, čo do môjho života vstúpil Kubko a prevrátil ho kompletne naruby. To znamená 730 dní a nocí plných neznámych vecí, prekvapení, chýbajúceho spánku, úsmevov, smiechu a plaču (nielen Kubkovho, ale tiež môjho) či rozhádzaných hračiek. A tiež tony vymenených plienok a kýble radosti, ale predovšetkým 730 dní nekonečnej lásky.

Za tie dva roky som sa o sebe naučila veľa. Je pravda, čo sa hovorí – na materstvo sa nedá vôbec pripraviť. Môžete prečítať 150 kníh, naštudovať všetky mamičkovské časopisy, sledovať všetky možné aj nemožné mamy-influencerky na Instagrame a stráviť hodiny rozhovormi s kamarátkami, ktoré sa stali mamami pred vami. A predsa nikdy nebudete dokonale pripravené na ten uragán, ktorý vám od základov prekope život, vzťahy aj hodnotový rebríček. No napriek tomu, že občas sa mi z celého toho materského kolotoča poriadne točí hlava, viem, že Kubko je to najlepšie, čo sa mi v mojom živote podarilo.

Denne ma učí trpezlivosti, ktorá je pre každého rodiča azda najdôležitejšou superschopnosťou. Inšpiruje ma svojou nekonečnou radosťou zo života a entuziazmom, s ktorým sa púšťa do akejkoľvek činnosti. Dodáva mi energiu svojimi objatiami a pusinkami vo chvíľach, keď mám pocit, že to jednoducho už nezvládnem. A dáva mi tak obrovskú lásku, o akej som ani netušila, že môže existovať. Mať ho je jednoducho jedna z najlepších vecí, ktoré sa mi v živote stali.

Nie je to vždy jednoduché. Ale určite je to tá najpoučnejšia životná skúsenosť. A toto sú tie najväčšie životné lekcie, ktoré mi materstvo zatiaľ prinieslo po dvoch rokoch:

Intuícia je v materstve váš najlepší spojenec. Len sa ju treba naučiť počúvať. Už dávno predtým, ako som sa sama stala mamou, mi nebolo jasné, ako môže niekto odporúčať jediný a správny spôsob kŕmenia, tú jedinú a dokonalú hračku alebo ten jediný správny spôsob výchovy či starostlivosti.

Každé bábätko je predsa iné, každá mamička je iná. Pokiaľ viem, deti na svet neprichádzajú s návodom na použitie – a ak áno, Kubko ten svoj stratil niekde po ceste 🙂

Rodičovstvo je veľmi dlhá cesta plná pokusov a omylov, a je veľmi škodlivé, že sa na nás z každej strany valia samé príkazy a zákazy a výstražné varovania.

Každá z nás, ktorá tomu čo len chvíľkovo podľahne, si sama dláždi cestu do rodičovského pekla.

Dieťa nie je stroj, ktorý sa dá nastaviť, kalibrovať, vyladiť a v prípade potreby zresetovať. Dieťa je živý tvor, ktorý potrebuje najmä veľa lásky, trpezlivosti a pochopenia, že pre neho je celý tento rodičovský pokus občas ešte väčším stresom než pre nás samotných 😀

Dlho mi trvalo, než som si uvedomila, že ja sama viem najlepšie, čo mám pre svoje dieťatko robiť. Stačilo len pozorovať, čo sa mu páči a čo mu prekáža, skúšať rôzne veci a testovať jeho reakcie, ale tiež nevzdávať sa pri prvom neúspešnom pokuse, ak som o niečom naozaj skalopevne presvedčená, že je to pre Kubka pozitívne a prospešné.

Jednoducho, pre svoje vlastné dieťa si píšem svoj vlastný návod na použitie. To však neznamená, že presne to isté bude fungovať na naše prípadné budúce deti, alebo na vášho potomka.

Ak som sa za tie dva roky naozaj niečo naučila, je to vypočuť si so záujmom a s odstupom každú radu, ktorú mi niekto poskytne. A potom podľa vlastného uváženia urobiť to, o čom som presvedčená, že je pre moje dieťa najlepšie. A všetko ostatné s pokojným svedomím vypustiť z hlavy. Chce to tréning, ale naozaj sa to dá.

Dnes oveľa lepšie chápem svojich rodičov. Podstatná časť rodičovských povinností spočíva v robení vecí, ktoré vaše deti nechcú / nepáčia sa im / vyslovene ich neznášajú. A predsa ich musíte robiť pre ich vlastné dobro.

Keď Kubkovi naposledy vyskočila teplota takmer na 40°C a ja som do neho nasilu tlačila Nurofen (nechutí mu, a už asi ani nikdy nebude), oplakali sme to obaja. Vedela som však, že nemám na výber.

Neskôr som sa zamýšľala nad všetkými tými vecami, ktoré robili pre moje dobro moji vlastní rodičia. Veci, ktoré mi v tej chvíli prišli zbytočné, otravné a trápne, ale ktoré oni považovali za dôležité.

A spätne mi dochádza, že drvivá väčšina z nich mala pre mňa naozaj pozitívne a užitočné dôsledky. Spätne sme samozrejme všetci najmúdrejší 🙂 Dáva mi to nádej, že hoci som občas naozaj prísna mama, Kubko to časom ocení a tiež si uvedomí, že to všetko robím len s tými najlepšími úmyslami. Uvidíme 🙂

Mamičkovské časopisy sú strata času. Kto ma dobre pozná vie, že som neuveriteľná časopisová maniačka. Môj muž je z toho naozaj nešťastný, ale ja si neviem pomôcť. Milujem ten pocit, keď listujem voňavými stránkami úplne nového čísla, snívam a nechávam sa inšpirovať zaujímavými článkami a nápadmi.

Táto moja láska však mamičkovské časopisy úplne obišla. Nevravím, že som si ich nejaký čas nekupovala. Netrvalo mi však dlho, kým som si uvedomila, že mi vlastne nič dôležité ani inšpiratívne nedávajú.

Irituje ma neustála a neúnavná pro-dojčiaca propaganda (viď nasledujúci bod). Hnevajú ma „akože odborníci“, ktorí za správny považujú len svoj názor a žiadnu alternatívu nepripúšťajú. Nechápem, prečo by mal existovať len jeden správny spôsob, ako sa starať a vychovávať svoje deti, keď každé dieťa je samostatnou a originálnou osobnosťou.

A neskutočne ma rozčuľujú všetky tie super mamy, ktoré sa na lesklých stranách chvália tým, ako denne pripravujú svojim deťom domáce bio príkrmy, hodiny sa s nimi hrajú (samozrejme len s primerane edukatívnymi hračkami), obliekajú im len dokonale vyžehlené bio-eko-udržateľné oblečenie a popri tom samozrejme ešte aj študujú dve vysoké školy, prípadne budujú svoj vlastný biznis. A to všetko len vďaka svojim vlastným superschopnostiam a dokonalému time manažmentu.

Toto by asi vydalo na samostatný článok, ale mňa fakt neskutočne vytáčajú tieto akože dokonalé ženy, ktoré všetko zvládajú ľavou zadnou, všetko majú vždy perfektne naplánované a všetko im aj dokonale vychádza. A zvládajú to všetko samy, bez akejkoľvek pomoci zvonka.

Toto, milé mamičky aj nemamičky, je číre klamstvo. Toto nie je reálny život bežnej matky.

Oveľa viac uznávam každú jednu mamu, ktorá priznáva, že doma má občas binec, že na večeru niekedy býva pizza z mrazáku, že žehliť jej chodí svokra a že budovanie vlastného biznisu je možné len vďaka skvelému a chápavému manželovi a obrovskej pomoci babičiek, opatrovateľky alebo pani na upratovanie.

Ja sama som mama podnikateľka, a viem, koľko ľudí mi denne pomáha, aby som svoj život mala ako tak pohromade. A aj tak sú dni, keď mám neodbytný pocit, že na všetkých frontoch zlyhávam na plnej čiare.

Predstieraná dokonalosť ma nebaví – ani v reálnom živote, ani na Instagrame, ani na lesklých stránkach mamičkovských magazínov. A preto ich už viac nekupujem.

Kojenie NIE je vždy to najlepšie. Tak, povedala som to a stojím si za tým, nech už ma bude za to súdiť ktokoľvek. Ale v záujme zachovania zdravého rozumu mnohých matiek, ktoré kojiť nemohli, vyhlasujem, že táto nekončiaca masáž mozgov o tom ako LEN kojenie je tá jediná správna vec, MUSÍ prestať.

Kojenie je super, keď to funguje. A keď to nefunguje, umelé mlieko je tiež super. A podľa toho, čo vidím vo svojom okolí a podľa toho, čo som si zažila sama, občas si dokonca myslím, že umelé mlieko je oveľa, oveľa lepšie.

O čom som však presvedčená najviac je, že toto je osobné rozhodnutie každej jednej mamy, a nikto jej nemá právo do toho kecať. Ani jej mama, ani jej svokra, ani jej kamarátky, ani mainstreamové alebo iné médiá a už vôbec nie (ne)anonymní trollovia na internete.

Nedávno som sa náhodou dostala na Instagramový profil Daniely Nízlovej, a hoci som nikdy nebola jej cieľová skupina, bolo mi sympatické, že sa nebojí priznať, že kojenie pre ňu jednoducho nefungovalo, a že jej dcérka krásne prospieva na umelom mlieku. Tie komentáre, čo som si prečítala, typu „prečo jej nedáš cecek“ (citujem doslovne), ma nenormálne dvíhali zo stoličky. Inteligentnosť a úroveň podobných komentárov nech už každý posúdi sám, za mňa však vravím, že je to nemiestne, neslušné a hulvátske. Každá mama pre svoje dieťa robí to najlepšie, čo v danej chvíli môže, a nikto nemá právo súdiť ju. Najmä ak sám vôbec nemá zametené pred vlastným prahom.

Ja mám doma neskutočne šikovné, inteligentné, zručné a vyspelé dvojročné dieťa – a mám to potvrdené aj z nezávislých zdrojov, nie je to len môj názor 😀 Máme spolu krásny vzťah, ľúbime sa ako kone a našli sme si milión a jeden rôzny spôsob, ako si budovať vzájomnú lásku bez toho, aby som ho kojila pomaly do začiatku základnej školy.

Kubko je chodiaca reklama na Sunar a ja sa nebojím povedať, že prechod na umelé mlieko bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som v začiatkoch materstva urobila. A za rovnakých podmienok by som to urobila znova. Nie som preto ani lepšia, ani horšia mama ako tie, čo kojiť mohli. Som jednoducho svojmu dieťaťu najlepšou mamou akou dokážem byť, a to je vždy to najdôležitejšie.

A napokon tá posledná, ale najdôležitejšia životná lekcia: Nemusím byť dokonalou matkou, aby som bola svojmu dieťaťu tou najlepšou mamou na svete. Stačí, že som tu pre neho vždy, keď ma potrebuje. Že ma viac zaujíma to, koľko času sme spolu strávili hraním sa a čítaním si než to, či mám dokonale naleštenú podlahu a vyutieraný prach.

Že sme si spolu upiekli pizzu a urobili pri tom neskutočný binec, ale obaja sme šťastní a spokojní s výsledkom. Že sa spolu nielen jašíme a bláznime, ale tiež som na neho prísna a chcem z neho vychovať slušného človeka.

A to najdôležitejšie, že ho ľúbim najviac, ako len možno svoje dieťa ľúbiť a vždy aj budem. To je pre mňa najviac, a dúfam, že raz , keď už bude dosť veľký na to, aby si to uvedomoval, to bude najviac aj pre Kubka.

Už teraz sa neviem dočkať, aké prekvapenia nám chystá náš tretí spoločný rok!