Novoročné predsavzatia získali v posledných rokoch pomerne zlú reputáciu. Vraj nefungujú, a sú len zbytočnou stratou času a zdrojom stresu. S týmto tvrdením však nesúhlasím. Tak, ako každý jeden cieľ, aj novoročné predsavzatie bude fungovať, ak mu venujeme svoj čas a úsilie. Sám od seba sa náš život zázračne nezmení – na to musíme vynaložiť námahu. A hoci sa nám do toho nie vždy chce, väčšinou tá troška nepohodlia naozaj stojí za to.
Tento rok tých predsavzatí nemám veľa. Vybrala som si však také, o ktorých som presvedčená, že budú mať na môj život najpozitívnejší vplyv. Toto sú ony:
Dokončiť to, čo som začala. Moji najbližší by vám vedeli potvrdiť, že som chronický „začínač“. Každý jeden deň mám zhruba milión skvelých nápadov. Časť z nich dokonca začnem realizovať (alebo aspoň plánovať), ale len veľmi maličké percento sa dostane až do úspešného konca.
Doma sa mi tak povaľujú kreatívne projekty v rôznom štádiu rozpracovanosti. Kuchárske knihy polepené post it bločkami, z ktorých som však ešte nikdy nič neuvarila či neupiekla. Rozčítané knihy na nočnom stolíku. Nedočítané časopisy, ktoré neviem zrecyklovať. Nákupy či riady z umývačky položené dva dni na kuchynskom stole. Štyri načaté fľaše so šampónom v kúpeľni. Povysávaná len polovica bytu. Hromada látok, z ktorých raz isto-iste ušijem nové obrusy. Oblečenie, ktoré som dokázala vytriediť, ale už tri týždne ho neviem zaniesť do charitatívneho zberu. 20 rozpísaných článkov na blog, ale ani jeden pripravený na publikovanie. Takto by som mohla pokračovať donekonečna. Často podlieham syndrómu „jagavej novej veci“, ktorá odpúta moju pozornosť od toho, čo práve robím.
A mňa to ohromne štve. Nielen preto, že sa nám v byte hromadia nedokončené veci, ktoré zo mňa len zbytočne ťahajú energiu a spôsobujú nám stres. Ale najmä preto, že sa mi vôbec nepáči byť človekom, ktorý nedoťahuje veci do konca. Preto je toto jedna z mojich najväčších priorít pre nový rok. Chcem si vybudovať zvyk dokončovať to, čo som začala. Od najmenších vecí až po tie najpodstatnejšie. Nezahlcovať si domov i hlavu nedokončenými projektmi. Nehromadiť a neodkladať veci, ktoré už ani dokončiť nechcem. Bude si to odo mňa vyžadovať veľa pozornosti a sústredenia, ale verím, že tento rok sa mi to konečne podarí 🙂 .
Neodkladať veci na neskôr a používať moje najlepšie veci dnes a denne. Aj vy si niekedy kupujete veci takzvane „do šuplíka“? Kúpite si krásnu sukňu, ale potom ju nenosíte, lebo vlastne nemáte kam, a zrazu je vám úzka v páse. Alebo máte na poličke v kúpeľni drahý krém, ktorý sa ani neodvážite vytiahnuť z obalu. Nepoužívate ten nádherný parfém, ktorý ste dostali na narodeniny, lebo ten je predsa len na „špeciálne príležitosti“. Ale prečo vlastne? Akú lepšiu príležitosť potrebujeme, než to, že sme sa dnes prebudili do ďalšieho dňa a chceme si ho urobiť čo najkrajším?
Sama sa postupne učím, že veci sú tu na to, aby nám slúžili a robili nám radosť. Nie na to, by sme ich hromadili po skriniach a po čase s ľútosťou a výčitkami svedomia vyhadzovali, lebo nám už zrazu poslúžiť nemôžu. Nie je to škoda? A preto môj ďalší záväzok do nového roka je, že chcem svoje najlepšie veci používať hneď. Nie, až keď nastane nejaká arbitrárna „špeciálna“ príležitosť. Chcem si dať ten nádherný parfém hoci len na prechádzku s Kubkom. Pri blogovaní si zapáliť tú sviečku Diptyque, ktorú si už rok odkladám. Večer pred spaním použiť to hriešne drahé pleťové sérum a natrieť si ruky krémom, ktorý som si priniesla z Provensálska, a použila ho dokopy asi päťkrát. Obliecť si do práce tú nádhernú blúzku, ktorej som nevedela odolať, a nestarať sa o to, či ma v nej pri počítači niekto uvidí. Stačí, že sa vidím ja sama, a to krásne oblečenie mi vyčarí úsmev na tvári. Chcem si robiť radosť tu a teraz, nie „neskôr“. Lebo neskôr na to už nemusím mať príležitosť.
Vrátiť sa do kuchyne. Feministky si možno budú klepať na čelo, ale môj muž za z tohto posledného predsavzatia stopercentne bude tešiť 🙂 Dodnes som totiž presvedčená, že moja domáca pizza bola jedným z dôvodov, pre ktoré sa do mňa kedysi zamiloval 🙂 Varenie a pečenie sú moje veľké lásky už odvtedy, ako som sa vo Francúzsku naučila upiecť svoj prvý čokoládový koláč. Ten proces, keď z obyčajných ingrediencií vzniká neobyčajné jedlo, je pre mňa naozaj magický.
A predsa som za posledný rok strávila v kuchyni oveľa menej času, než by som si želala. Či už za to môže Kubkov príchod, môj skorý návrat do práce alebo vo všeobecnosti to zemetrasenie, ktorým naše životy v minulom roku prešli, chcem s tým niečo urobiť. Kreativita v kuchyni mi chýba, preto chcem pravidelné varenie a pečenie opäť zapracovať do svojej rutiny. Už len pre ten pocit útulného domova, ktorý to vo mne – a snáď aj v mojich dvoch chlapoch – vyvoláva. A tiež preto, že moja zbierka kuchárskych kníh už narastá do obludných rozmerov a denne sa na mňa pozerá naozaj vyčítavo, pretože je trestuhodne nevyužitá 🙂 .
Dali ste si aj vy v novom roku nejaké predsavzatia? Čo by ste za nasledujúcich 365 dní chceli zmeniť?