Ak mám veriť Instagramu, Facebooku a blogom, ktoré pravidelne sledujem a čítam, všetci vstúpili do nového roka perfektne zorganizovaní, s podrobne vypracovaným zoznamom nových snov a cieľov a tiež s detailným plánom toho, ako tieto ciele v tých 365-tich dňoch, ktoré nám rok 2018 vymeriava, naplniť. Všetci, okrem mňa. A to som pre začiatok nového roka mala naozaj grandiózne predstavy!
Chcela som si zhodnotiť starý rok, do nového preniesť to, čo fungovalo a nechať za sebou to, čo nefungovalo, čo sa pokazilo, alebo na čo som nebola príliš hrdá. Chcela som si už niekedy medzi sviatkami urobiť brainstorming nových snov, plánov a cieľov na nový rok. Samozrejme s príslušnými akčnými krokmi, ktoré by ma posunuli tým správnym smerom. Chcela som mať napísané a naplánované nové články na blog aspoň na dva týždne vopred. A do nového roka som chcela vstúpiť tou správnou nohou, s tým správnym nastavením mysli a dostatočnou dávkou optimizmu na to, aby mi nič nepripadalo ako problém.
Predstava to bola krásna, ale ako to už býva, realita sa jej príliš nepodobala. Vlastne, realita sa k mojim pôvodným plánom ani len nepriblížila. Sviatky som strávila v stave takmer totálneho blaženého ničnerobenia v kruhu ľudí, ktorých mám na svete najradšej. Telefón som si pravidelne zabúdala na nočnom stolíku a pozerala som sa naň tak možno dvakrát denne. K počítaču a blogu som sa pre istotu nepriblížila vôbec. Na hodnotenie starého roka mi akosi nevyšiel čas ani energia, a nové ciele a plány? Vírili a víria mi hlavou neustále, ale akosi som sa nedokázala dokopať k tomu, aby som ich v nejakej rozumnej podobe hodila na papier. A o nejakých akčných krokoch sa prosím radšej ani nebavme 🙂
Nuž, a prvý týždeň nového roka nebol v mojom podaní o nič produktívnejší. Silvester som prespala, vypadla som zo svojej cvičebnej rutiny, vstávala som a chodila spať oveľa neskôr než som bola zvyknutá a celkovo som sa cítila úplne mimo všetkých tých dobrých zvykov, na ktorých som v posledných týždňoch tak usilovne pracovala.
K tomu si ešte musím pripočítať fakt, že už som oficiálne na materskej dovolenke (mimochodom, tuším mi ešte stále tak celkom nedochádza, že drobec už tu za nejakých pár týždňov bude naozaj s nami), chýba mi moja práca a neviem sa zbaviť pocitu, že svojich rodičov v našej firme istým spôsobom nechávam v štichu. Snažím sa teda každý deň aspoň trošku pracovať z domu, ale nie je to ono. A pokiaľ ide o blog…hm, no plány sú veľké, myšlienky sú viac-menej utriedené, nové nápady sú zaznamenané, ale ten povestný ťah na bránku sa kamsi stratil. Jednoducho, podľa všetkých príručiek produktivity by to malo byť celé zle. Ale že úplne.
Na druhej strane, v 9. mesiaci tehotenstva by som na seba už nemusela byť až taká prísna 🙂 A je asi celkom pochopiteľné, že vzhľadom na to, že už o pár týždňov mi do života vtrhne malinký uragán, ktorý všetko postaví hore nohami, je asi celkom prirodzené, že si neviem a nedokážem v tejto chvíli robiť ďalekosiahle plány o tom, ako by môj život mal vyzerať o 3, 6 či 12 mesiacov. Nemôžem sa odpichnúť od svojej aktuálnej reality, keďže tá už o menej ako dva mesiace bude minulosťou. Ťažko sa mi plánuje, aké ciele by som chcela dosiahnuť v lete, keď ani poriadne neviem, kedy sa ten malý človiečik vypýta na svet. Pre mňa, ktorá mám rada veci naplánované, jasné a zorganizované, je to občas horká pilulka na prehltnutie. Viem, že všetok ten zmätok a chaos napokon bude stáť za to, to ale neznamená, že sa mi s tou neistotou zmieruje ľahšie.
A tak som sa rozhodla, že hoci som do prvého týždňa nového roka nevstúpila práve tým najlepším spôsobom, neznamená to, že také musia byť aj týždne nasledujúce. „Ako na nový rok, tak po celý rok“ totiž už dávno beriem len ako vtipnú ľudovú povedačku, ktorá má so životnou realitou len pramálo spoločné.
Nanovo môžeme začať, kedykoľvek sa sami rozhodneme. Nepotrebujeme na to špeciálny dátum ani špeciálne podmienky, dokonca ani žiadne špeciálne povolenie. Stačí len naše rozhodnutie, tá správna motivácia a poriadna dávka odhodlania a pevnej vôle.
A tak som sa rozhodla, že si pre nový rok 2018 zatiaľ zadefinujem len jeden jediný veľký cieľ, motto alebo mantru – doťahovať veci do úspešného konca. Úspešne doklepať toto tehotenstvo do konca a konečne držať v náručí to bábätko, ktoré ma tak usilovne kope do rebier 🙂 . Dokončiť každý rozpísaný článok na blog. Prečítať knihy, na ktoré sa už pridlho chystám. Triediť časopisy hneď, ako ich dočítam. Vyskúšať, vytriediť a zorganizovať recepty, ktoré sa mi pomaly, ale isto hromadia vo veľkom šanone. Sledovať malé i väčšie záblesky inšpirácie, ktoré sa mi denne mihajú pred očami a premieňať ich na realitu. Nenechávať veci pohodené kade-tade, ale vracať ich na miesto, kde patria. Neodkladať všetko na „potom“, aby ma to potom všetko neprevalcovalo. Zapisovať si všetko (ale naozaj VŠETKO) a urobiť si v hlave priestor na tie naozaj dôležité veci.
Môže sa to zdať ako maličkosť, ako málo ambiciózny plán, ale ja sama viem, aký veľký rozdiel to v mojom živote urobí, ak toto naozaj dokážem. A preto sa do plnenia tohto cieľa púšťam hneď v tejto chvíli.
A vám ostatným, ktoré máte pocit, že nový rok sa nezačal práve podľa vašich predstáv chcem povedať len toľko: zopár stratených dní ešte nemusí znamenať celý stratený rok. Na tie správne zmeny sa môžete odhodlať kedykoľvek chcete. Nepotrebujete na to 1. január, ani pondelkové ráno, ani prvý deň nového mesiaca. Potrebujete len kúsok odvahy, správnu dávku sebareflexie, túžbu zbaviť sa toho, čo už nefunguje a nahradiť to niečím novým a lepším. A k tomu veľký úsmev na tvári, pretože 2018 bude skvelý rok. Ako to viem? Pretože si ho samy takým urobíme!
Krásny pondelok a ešte krajší (oneskorený) reštart nového roku.
Obrázok: A girl, obsessed